Ľudo Ondrejov
Narodil sa 19.10. 1901 v Slanji (Juhoslávia). Zomrel 18. 3. 1962 v Bratislave.
Dielo: Zbojnícka mladosť
Každý, kto osobne poznal Ľuda Mistríka - Ondrejova spomínal, aký to býval skvelý rozprávač vzrušujúcich príbehov, ktorý navyše vedel vynikajúco spievať slovenské pesničky a hrať na fujare. Istý čas sa živil ako notár, potom ako redaktor Matice slovenskej. Vtedy prežíval najkrajší čas. Spoločne s kamarátmi, maliarmi Milošom A. Bazovským, Zolom Palugyayom a Jankom Alexym chodievali na túry do hôr. Raz takto skončili v Chate pod Ďumbierom. Ešte v noci (zo 17. na 18. novembra 1935), skoršie než ostatní z chaty odišiel Janko Alexy, ktorý sa práve ženil, a za ním sa pobral Zolo Palugyay. Žiaľ, stalo sa nešťastie. Zolo zablúdil, zišiel z chodníka, a hoci ho hľadali, jeho mŕtve telo našiel bača až na jar neďaleko chaty. Ľudo Ondrejov smútil za kamarátom a napísal o ňom aj báseň. Preslávil sa príbehom o Jergušovi Lapinovi, v románe Zbojnícka mladosť, ktorý bol aj sfilmovaný. Chlapčenskými očami objavoval krásy slovenskej prírody a tvrdý život v horskej samote. Keďže bol Ondrejov dobrodružná povaha, napísal i cestopisnú trilógiu Príhody v divočine, ktorá sa skladá z kníh Africký zápisník, Horami Sumatry a Príhody v divočine. Osobitnú príťažlivosť majú jeho rozprávkové texty Tátoš a človek, O zlatej jaskyni a kniha Rozprávky z hôr.
