Videjká aj ťaháky

Havran

Bola polnoc - čas zlý, krutý - a ja slabý, pochudnutý
študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
"Nejaký hosť," snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
"iba hosť, a nič viac nie."

December bol, viem to presne - noci chmúrne, bezútešné,
z kozubu šli tiene duchov, vznášali sa po stene,
vyčkával som rannú zoru, v knihách utápal som chorú
dušu, ktorá na Lenoru - na jej kroky stratené,
na jej vzácne, drahé kroky v rajských výškach stratené -
myslela, na iné nie.

Tajomný šum šarlátových záclon ma však obral o dych,
srdce bilo ako nikdy, úzkostne a zdesene.
"To nič nie je, iba ktosi zaklopal mi vprostred noci
na dvere," -  vravel som si, tíšiac svoje vzrušenie.
„Niekto klope vprostred noci, načo tol'ké vzrušenie!
Nejaký hosť - iné nie."

Pozbieral som odhodlanie - čo sa má stať, nech sa stane!
"Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,"
prevravel som, „ale iste zdriemol som a klepali ste
až tak jemne, že len hmlisto počul som to, vzdialene."
Otvoril som - za dverami boli hviezdy vzdialené,
vôkol tma, a iné nie.

Dlho som sa do tmy díval, v sluchách burácal mi príval
prapodivných pochýb, predstáv - stál som ako v polosne.
Nepríjemné ticho bolo všade, všade naokolo.
"Lenora?" - len moje sólo ponad prázdnu polnoc znie.
"Lenora!" - to od skál echo ponad prázdnu polnoc znie.
Iba to, a iné nie.

Vrátil som sa. Čoraz prudší oheň horel v mojej duši.
Zrazu - čo to? Ako ked' dážď v hustých dávkach dopadne.
"Už viem, sluch ma sotva klame - je to na obločnom ráme.
A tak sa ta podívame - nie je to nič záhadné.
Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.
Je to vietor, iné nie.

Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok,
starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vl'avo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene,
k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene,
sadol si, a iné nie.

Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,
správala sa vel'mi vážne, dôstojne a honosne.
Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,
pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.
Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!"
Havran kráka: „Veru nie."

Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom,
hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné.
Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie,
čo na buste usadené hl'adí nadol noblesne,
z Palladinej bielej busty hl'adí nadol noblesne,
a má meno „Veru nie?"

Na belostnom alabastri chmúrne sedí, zrakom jastrí,
zdá sa, že má myšlienky len do dvoch sloviek vtelené,
neprehovorí nič iné, ani pierkom nepokynie.
Zamrmlal som: „Nepochybne zmizneš ako stratené
nádeje a blízki ľudia, všetko drahé, stratené."
On však na to: „Veru nie."

Zmätený tým, ako jeho škrekot zaťal do živého,
vravel som si: „Celkom iste nezmôže sa na iné."
Tie dve slová má z úst pána, čo ho zrejme bez prestania
stíhala vždy d'alšia rana, až kým len to jediné
vravel zvečera i zrána, len to trpké, jediné
srdcervúce: „Veru nie!"

Ubolenú predstavivosť ešte tešila tá bytosť.
Postavil som mäkké kreslo k dverám pred to stvorenie,
a vhĺbený do vankúšov pustil som sa s čoraz prudšou
búrkou, čo mi znela dušou, dumať, čo to zlovestné
vycivené hnusné zviera mieni, keď tak zlovestne
opakuje: „Veru nie."

Sedel som tam zadumaný, držiac jazyk za zubami,
do hrude mi z očí tvora prenikali plamene.
Moja hlava zľahka klesla nazad k operadlu kresla,
na hodváb, kde lampy kreslia tiene ladne stlmené,
ona však, ach, hodváb kresla, tiene ladne stlmené
neuzrie viac, veru nie.

A v tej chvíli zdalo sa mi, že vzduch vonia kadidlami
a nad perzským kobercom tón anjelského spevu znie.
Vravím si: „Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí,
tíško siahne do pamäti, tvoja mysel' zabudne,
o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne."
Havran kráka: "Veru nie."

„Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - hovor však, nech ktokoľvek si,
nech ťa za mnou zoslal diabol, či len lejak, ktorý tne,
mne, čo znášam nezlomene toto strašné osamenie
v dome, kde ma mučia tiene - prezraď teraz úprimne,
či raz nájdem pokoj duše? Prosím ťa, vrav úprimne!"
Havran kráka: „Veru nie."

"Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - pokračuj, nech ktokoľvek si!
Pre boha, čo obidvaja ctíme v hviezdnej výšine,
prezrad' duši, ktorú mučia smútky, či raz do náručia
v raji, v ktorom harfy zvučia, Lenoru si privinie,
či Lenoru vznosnú, vzácnu opät' k sebe privinie."
Havran kráka: „Veru nie."

Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
chod' ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!
Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!"
Havran kráka: „Veru nie."

Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
dušu privalil mi tieň, čo na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.