Michal Miloslav Hodža
Michal Miloslav Hodža
Pochádzal z roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny. Spolu Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom tvoril veľkú trojicu zavŕšiteľov historického procesu slovenského národného obrodenia.
Patril k horlivým obhajcom bibličtiny ako spisovnej reči Slovákov. Od druhej polovice 30. rokov ju už vo svetskej literatúre nepoužíval. Organizoval zbierky pre Slovanský ústav v Bratislave. Koncom 30. rokov vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o novú spoločenskú angažovanosť i organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. V jazykovej otázke a v iných oblastiach súdobých národnopolitických a kultúrnych dianí nedocenil tak ako Štúr a Hurban ich spätosť s danými ekonomicko-spoločenskými premenami, čo bolo jednou z príčin ochladzovania ich vzťahov.
Mal veľkú zásluhu aj na uskutočnení schôdze národovcov 10. – 12- 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá schválila 14 bodov Žiadostí slovenského národa, obsahujúcich progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku.
Po nútenom odchode z Uhorska sa zúčastnil na rokovaní Slovanského zjazdu v Prahe a letných príprav na ozbrojené slovenské národné povstanie. Bol členom prvej SNR, účastníkom septembrového povstania. Keďže odišiel z povstaleckého územia skôr, dostal sa do sporu so Štúrom a Hurbanom.
Podieľal sa na zápase o tzv. patent. t. j. cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov, keďže v tom videl možnosť obmedziť vplyv elementov nežičlivých slovenskému hnutiu. Za svoju angažovanosť bol suspendovaný a nútený opustiť faru.
Angažoval sa aj v útokoch proti spisovnému jazyku. Napísal „spis v podobe listu k národu slovenskému“. Rozrástol sa na knihu. Jeho názory na pravopis sa líšili od Štúrových radikálnych reforiem. Usiloval sa zachovať najmä ä, y, dvojhlásky ia, ie, iu, rozlíšenie l a ľ na konci základného tvaru minulého času, písanie d, t, n. l, bez mäkčeňa pred e, i, í, ia, ie. Tieto návrhy sa prijali roku 1852 a M. Hattala ich zahrnul do Krátkej mluvnice slovenskej.
Hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch. Sú to epická báseň Matora, pokus o filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a cyklická báseň Vieroslavín. Ostali v rukopise a sú uchované v Literárnom archíve Matice slovenskej.
Pozostatky boli z Tešína roku 1922 prevezené do vlasti a uložené v Liptovskom Mikuláši.
